Logo - Slovenské kroje
Slovenské kroje
Výroba a predaj krojov
Blanciar - spinka ku krojovej košeli

Ilustračná fotografia z knihy
"Ľudové umenie na Slovensku - ŠPERK"

Staré typy košeľových súčastí ľudového odevu z rovných kusov plátna sa nezapínali na gombičky. Kraje sa vpredu zaväzovali šnúrkami, niekedy sa spínali špendlíkom. V mnohých krajoch sa tieto súčasti odevov zapínali pri krku alebo na hrudi zvláštnou sponou, ktorá sa v odbornej literatúre uvádza pod názvom „spinka".

Spinka

Je to špeciálne ozdobné spínadlo, ktoré od 18. storočia nemá obdobu medzi šperkami neľudových vrstiev. Zvláštne je tým, že ho tvorí plochý prstenec s otvorom, ktorým sa prevlieka látka na zopnutie a prepichne sa ihlicou pripevnenou na jednej strane otvoru. Zapínanie sa teda podobá pracke, ale spona nie je prišitá k odevu.

Spony tohto typu sa nosili ešte na začiatku 20. storočia takmer na celom severnom Slovensku. Ich obľúbenosť prechádzala aj do južných rovinatých krajov. Mávajú rozličné tvary s nepreberným množstvom variantov s členitým obrysom.

Tvar blanciara.

Podľa centrálneho otvoru ich môžeme rozdeliť na dva hlavné typy - spony s kruhovým otvorom a s otvorom v tvare srdca. Najjednoduchšie sú spony v tvare kruhu s okrúhlym otvorom v strede. Takmer do dnešných dní sa nosili na západnom Slovensku, v Javorníkoch, kde si nimi ženy spínali rukávce.

V 19. a na začiatku 20. storočia nosili predovšetkým perleťové „spínadlá" ozdobené pekne rytým ornamentom. Ojedinele sa tam zachovala aj spona z bieleho kovu. Po druhej svetovej vojne prevládol pri sponách, ktoré zhotovovali miestni výrobcovia, hliník.

Blanciar okrúhly

Ilustračná fotografia z knihy
"Ľudové umenie na Slovensku - ŠPERK"

Mužské kruhové spony vyrábané z mosadze alebo z medi, trocha vypuklé a s razeným ornamentom, sa zachovali z podtatranskej oblasti. Do okolia Čadce prenikali strieborné filigránové spony toho istého tvaru, aké boli bežné aj v Sliezsku. Dodnes sa v múzeách zachovalo viac kusov druhého typu prstencových spôn s otvorom v tvare srdca. Sú to vždy ploché terčíky približne deltoidného tvaru s mnohými variantmi.

Najstaršie sa odlievali z mosadze a rozptýlene ich nachádzame takmer na celom Slovensku. Plochý povrch je razený a rytý a v hornej polovici má ozdobné otvory. Podaktoré majú pri dolnom okraji niekoľko príveskov. Výnimočne sa vyskytovali aj liate spony s reliéfnym dekórom.

Blanciar z mosadze

Najznámejšie sú „spinky" z mosadzného plechu. Sú väčšie ako odlievané. Časť s otvorom srdcovitého tvaru býva plasticky vytepávaná, povrch pokrýva razený a rytý ornament so solárnymi a inými znakmi a náboženskými symbolmi. Vrchol neraz vybieha do plochého krížika, spodný koniec je vždy trojlaločne rozšírený. Výrazné výbežky vytvárajú polgule na širokých kŕčikoch, vejáriky, niekedy aj zobákovité útvary. Mimoriadne honosné kusy zdobili prívesky.

Medzi kruhovými a srdcovitými sponami majú svoje miesto severoslovenské spony tvarovo príbuzné opísaným plechovým sponám, ale s kruhovými otvormi bez plastickej výzdoby. Ľudoví výrobcovia ich zhotovovali z pevného pakfónového plechu a na vrcholných hranách mávali takisto výbežky.

Blanciar Uhorčík

Na spodnom hrote býva prívesok - na hrubej retiazke bodec na čistenie fajky. Aj srdcovité spony bývali na západnom Slovensku niekedy strieborné, filigránové.

Na svahoch Javorníkov nosievali srdcovité liate spony s príveskami - ženy hovorili im „strapcové spínadlo". Aj strieborné spony nosili ženy. Všetky ostatné srdcovité aj pakfónové deltoidné spony s kruhovým otvorom nosili muži, a to na košeli na hrudi, v mladšom období kombinované aj so zaväzovaním.

Najdlhšie sa zachovali prstencové spony v hornatých krajoch Slovenska u starých mužov a pastierov oviec, ktorí ich považovali za neodmysliteľnú súčasť slávnostného tradičného odevu a dlho si ich sami aj vyrábali. Dnes sa preto často považujú za „valašské" spony. Rovnaké spony nosili aj muži na poľskej strane Tatier.

Blanciar - história

Zvláštny a starodávne pôsobiaci tvar karpatských prstencových spôn upútal už koncom 19. storočia pozornosť bádateľov a viedol k úvahám o starobylosti „spiniek" alebo aspoň o ich podobnosti s predmetmi z dávnych čias. Najznámejšia je teória poľského archeológa W. Antoniewicza o ich gótskom pôvode. Naproti tomu niektoré teórie hovoria o slovanskom pôvode.

Pri slovenských prstencových sponách sa v technológii výroby, vo výzdobe aj v ornamentike zachovalo naozaj veľmi veľa starých prvkov. Pre ich datovanie a pôvod je však rozhodujúci historický vývoj a geografické rozšírenie typu tohto spínadla. Zdá sa však, že vo vrcholnom stredoveku sa prstencové spony už prestávali nosiť a v 15. a 16. storočí so zmenou módy v strednej a západnej Európe pri módnom odeve zanikli. Dlhšie sa udržali len v Pobaltsku a v Škótsku.

Najstaršie doklady o európskych ľudových prstencových sponách pochádzajú z 18. storočia, väčšinou sú však mladšie. Typologicky sú pravdepodobne dedičstvom stredovekej prstencovej spony, ktorá zanikla len na odeve vyšších tried, na jednoduchom ľudovom odeve však slúžila aj naďalej.

Výrazné, krajovo špecifické tvary, aké sa takmer do súčasnosti zachovali na Slovensku, sú však zrejme produktom domácej ľudovej kultúry a v rámci rozvoja ľudového šperkárstva sa vyvíjali na starších základoch až v rozmedzí posledných dvesto rokov.

Blanciar Anička

Slovenské prstencové spony, ktoré sa zachovali dodnes, vyrábali takmer vždy ľudoví samoukovia. Výnimkou sú iba nemnohé filigránové práce zlatníkov.

Ľudoví šperkári

Ľudoví šperkári používali pri výrobe spôn staré technologické postupy. Ešte koncom 19. storočia ich niekedy odlievali do hlinených foriem. Väčšinu spôn tepali z plechu.

Pri výzdobe zachovávali tradíciu ustáleného členenia plochy aj ornamentálne prvky, ktoré väčšinou razili a ryli.

V tejto podobe prežili plechové „spinky" až do súčasnosti a sú inšpiračným zdrojom súčasných ľudových výrobcov. Odlišnou, samostatnou cestou sa uberal vývoj ženských prstencových spôn na západnom Slovensku.

Tamojšie perleťové spony, o ktorých bola už reč, väčšinou neboli miestnym produktom. Kupovali sa na moravskej strane hôr, kde sa v druhej polovici 19. storočia perleť spracúvala, a niektoré azda pochádzali z perletiarskeho strediska v Žirovnici v Čechách.

Spínadlá nosili staršie ženy takmer dodnes a dovoz museli nahradiť miestni ľudoví výrobcovia. V 20. storočí nadviazali na staršiu tradíciu. Spony zhotovovali z hliníkového plechu, ktorý bohato ryli.

Okrem tradičného ornamentu používali aj voľné kompozície s vtáčikmi a srdiečkami. Tieto motívy sú na mimoriadne pekných kusoch vykladané farebnou umelou hmotou.

Tak v druhej tretine 20. storočia vznikol v dielňach miestnych ľudových výrobcov nový druh výzdoby tradičného spínadla a rozvinul sa na pozoruhodné výtvory ľudového umenia.

 

 

Blanciar Adamčík

 

Autor

Helena Johnová

Text prevzatý z publikácie:
Ľudové umenie na Slovensku - ŠPERK. (strana 26-27),
vydavateľstvo TATRAN vydané v roku 1986