Šarišská župa

Územie bývalej Šarišskej župy tvoria dnes najmä tri okresy, to Prešovský, Bardejovský, Svidnický a na juhu časť Košického okresu. Na západe hraničil Šariš so Spišskou, na juhu s Abovskou a na východe so Zemplínskou župou. Na severe susedí s Poľskom a prirodzenou hranicou sú výbežky Karpát, ktoré aj v Šariši zohrali v minulosti dôležitú úlohu ako tepna postupujúcej valašskej kolonizácie. Aj ľudová kultúra severného Šariša tak isto ako na susednom Spiši je výsledkom miešania slovenského obyvateľstva s goralským, predovšetkým však rusínsko-ukrajinským, ktoré sa navyše odlišovalo i náboženstvom (gréckokatolíci). Na rozdiel od nárečia, v ľudovom odeve z prelomu 19. a 20. stor. nájdeme pomerne málo výrazných odlišností, ktoré by jednoznačne označovali pôvod obyvateľov. Všeobecne môžeme povedať, že v tom čase bol odev celého Šariša takmer jednotný, pokiaľ ide o škálu súčastí mužského a ženského odevu. Medzi jednotlivými odevnými oblasťami boli posuny vo vývoji, pričom severné oblasti boli konzervatívnejšie, udržiavali dlhšie archaické prvky, čo nesúviselo ani tak s rozdielnou etnickou príslušnosťou ako s horšími ekonomickými podmienkami v podhorských drevorubačsko-pastierskych obciach. Výtvarné prvky odevu, ktoré sú inde často rozhodujúcim činiteľom pri špecifikovaní odevných oblastí, v Šariši sa viažu na rozličné tkáčske techniky (jednoduché prietky, činovať i preberanie), ktoré obmedzujú možnosť vytvárať ornamenty; i keď práve tkaniny na východnom Slovensku (i v Šariši) sú farebne i motívom ukážkou mimoriadnej zručnosti, invencie a farebného cítenia. Ojedinele sa stretávame na mužskom i ženskom odeve aj s výšivkou (na mužských a ženských košeliach alebo opleckách a šatkách), obyčajne technikou plochého stehu podľa predkreslenia alebo krížikmi. Kým tkanie a vyšívanie bolo domácou prácou žien, na výzdobe odevu sa podstatnou mierou podieľali najmä v poslednom období vývoja i mnohí vyučení i nevyučení remeselníci. Pre vývoj ľudového odevu v Šariši bol rozhodujúci okrem iného aj fakt, že už koncom 19. stor. sa začína používať vo veľkej miere vo fabrikách vyrobený materiál, a v nadväznosti naň priberá a prispôsobuje si predovšetkým ženský odev niektoré mestské súčasti (kabátiky, blúzy). Tie takisto ako v mužskom odeve súkenné vrchné súčasti, nohavice, vesty, kabátiky šili miestni krajčíri a krajčírky, ktorí pracovali zväčša pre širší okruh spotrebiteľov a tým unifikovali väčší počet ľudí, či už v lokálnom alebo oblastnom meradle. Preto pri vymedzení odevných oblastí šarišského odevu je vodidlom zvlášť ženský odev a v ňom prežívajúce tradičné prvky (účesy a čepce žien i formy a názvy niektorých základných súčastí a skladba odevu). Mužský odev sa v jednotlivých oblastiach takmer neodlišuje.

Jedna z najväčších oblastí šarišského odevu zaberá západnú polovicu Prešovského okresu. Je to asi 80 obcí v údolí rieky Torysy a Svinky, oblasť leží na území ohraničenom týmito obcami: Lipany, Šarišské Sokolovce, Šarišské Michaľany, Malý Šariš, Bajerov, Víťaz, Fričovce Odev tejto oblasti možno považovať za prototyp šarišského odevu.

Ženský odev

Vývojovo staršou súčasťou, ktorá pokrývala vrchnú časť tela bolo oplecko (opľecko, opľečko), siahalo niže pása a v polovici 20. stor. sa už nosilo zriedkavo. Vystriedala ho novšia, dlhá, po kolená siahajúca košuľa. Obe súčasti boli z domáceho ľanového alebo konopného plátna a mali rovnaký strih. Predný a zadný diel i rukávy boli z jednej poly plátna, nabrané na nite, zriasené a okolo hrdla všité do golierika, pri zápästí do manžety. Na starších košeliach i opleckách boli rukávy dlhé, neskôr sa skracovali. Rukávy boli obyčajne z jemnejšieho plátna ako driek; na košeli sa najhrubšie plátno prišívalo od pása dolu. Na rozdiel od oplecka košeľa mala pod hrdlom rázporok, zaväzoval sa tkanicami. Golier a manžety boli z červenej činovate alebo vyšívané, ukončené háčkovanou alebo kupovanou čipkou. Keďže sa oplecko začiatkom 20. stor. prestalo nosiť a dlhý driek košele zastupoval spodník - ten sa zachoval už iba v spomienkach (podolok). Miesto neho sa už i k opleckám nosila spodná sukňa (spodňarka alebo sukňa, tento názov sa tu používa iba pre spodnú sukňu). Ženy si obliekali viacero spodných sukní - obvykle z kartúnu, barchetu, ktoré sa na pracovný deň používali i ako vrchné sukne. Sviatočná vrchná sukňa kidľa bola vždy z drahších materiálov a mala prišitý živôtik (vist). Koncom 19. a začiatkom 20. stor. sa nosili vrchné sukne z farbiarčiny (jednofarebné tmavomodré alebo s drobnou vzorkou tzv spišské kidľe), nadrobno poskladané, z 5-6 pôl. Okrem toho sa nosila i kidľa postavna z jemného čierneho alebo tmavomodrého súkna s veľkým skladaním, ktoré odstávalo (preto i názov stojaca kidľa). Obidve sukne - farbiarska i súkenná boli odspodu podšité širším červeným lemom (kartún) a ozdobne preštepené. Sukne siahali skoro po členky, no postupne sa začali skracovať a priberať spodné sukne. Po prvej svetovej vojne sa začínali nosiť vrchné sukne už z rozličných kupovaných materiálov (kvetovaný manchester, zamat i brokát, štof - obyčajne v tmavších farbách). K farbiarskym a súkenným sukniam sa prišíval trojdielny živôtik staršieho typu (vist) z červeného súkna alebo zlatom pretkávaného brokátu. Mal hlboký, špicami ukončený výstrih, nesiahal celkom po pás; tým že bol prišitý k sukni, celá línia ženského kroja mala mierne zvýšený pás (pozri susedné župy Spiš, bod 7; Abov, bod 1). Vpredu sa živôtik vystužil a sťahoval stuhou vovlečenou do mosadzných háčikov. Mal bohatú výzdobu - okraje lemovali čierne zamatky a široké paličkované čipky z pravých zlatých alebo strieborných nití. Tieto živôtiky sa kupovali na jarmokoch alebo v remeselníckych dielňach blízkych miest. Novší živôtik (ľajbľik) sa začal nosiť k zamatovým a brokátovým sukniam. Mal okrúhly krčný výstrih, zapínal sa na gombíky a už sa neprišíval k sukni. Niekedy mal pod pásom prišitý i bohato nazberaný odstávajúci šosík. Vyzdoboval sa rozličnými nášivkami (stuhy, bortne, perličky, flitre) alebo šnurovaním. Používal sa naň pestrý materiál - vzorkovaný i jednofarebný. Zástery boli dvojaké - jednopólové a dvojpólové, obe tmavých farieb. Fartuch - dvojpólový z jednofarebnej farbiarčiny vpredu s háčkovanou pestrofarebnou spojovacou vložkou; nosil sa k sviatočnej farbiarskej alebo súkennej sukni Pracovná zástera bola jednopólová, tiež z farbiarčiny. V tridsiatych rokoch sa začali nosiť jednopólové zástery z čierneho glotu (šurc), na troch stranách lemované volánom, ukončeným ešte čipkou. Okrášľovali sa rozličnými bortňami s kvetinovými motívmi alebo strojom vyšívanými kvetinovými motívmi a zámikmi.

Zo sviatočných plátenných súčastí treba spomenúť polku (asi 70 x 300 cm), ktorá (ozdobne pretkávaná) bola súčasťou odevu nevesty. V jednoduchších polkách sa nosili deti. K obradovému odevu patril i družbovsky ručník tiež z červeno pretkávaného plátna (asi 35 x 200 cm). Družbovia i družice ich nosili prehodené cez jedno plece, šikmo cez prsia a pod pazuchou previazané. V prvej polovici 20. storočia už iba staré ženy nosili biele trojštvrťové barančinové kožuchy, jednoducho ozdobené, len na chrbte s vyšitým rastlinným motívom. Koncom 19. stor. nosili ženy čierne súkenné do pása priliehavé kabátiky (huňka). Menej sa používal i čierny zamat s vyšitými kvietkami. Kabátik mal asi 20 cm šosík, ktorý mal na chrbte v strede niekoľko odstávajúcich skladaní a nad nimi vyšitý farebnou priadzou rastlinný motív. Okolo hrdla, popri zapínaní, naspodku a na manžetách bol širší lem - buď imitácia čiernej kožušiny alebo modrá, fialová taftová stuha. Huňka sa zapínala na dve mosadzné spony, gombíky so skleneným očkom sa prišívali navyše ako ozdoba. Predné diely sa doplňovali výšivkou s podobnými motívmi ako kvet na chrbte. Huňka sa podšívala i vatovala a bola súčasťou sviatočného zimného odevu, nosila sa i na sobáš. Šili ju miestni krajčíri. Prestala sa nosiť pred druhou svetovou vojnou. Vývojovo ďalším typom vrchného oblečenia bola vizitka podobná huňke z jednofarebného zamatu s vytláčanými kvetmi, zdobená čiernou zamatkou. Nosila sa na pochôdzky, na trh, vo všedné dni, menej na sviatky. Do ženského vrchného oblečenia sa postupne dostávali ďalšie formy kabátikov a blúz, niektoré z nich sa nosia dosiaľ. Ich pôvod je v mestskom odeve - ale v týchto formách v mestskom odeve nikdy neexistovali - sú to výtvory dedinskej módy, vkusu a miestnych krajčírov. Tak sa napr. postupne nosili hojda, ľepetanka, bľuza, servjanka a samozrejme vlniaky kupované v obchodoch (zimušna chustka).

Dievky mali vlasy nahladko učesané dozadu a vzadu zapletený vrkoč. Dospelé dievčatá, kým sa nevydali, nosili na sviatky do kostola partu, podobne ako mladucha a družice na sobáš. Parta sa skladala z čelenky pošitej zlatými stuhami alebo korálkami. Zadnú časť čelenky (v tyle) tvoril z tkaníc upletený vrkoč, na ktorom boli uviazané na mašle pestré stuhy husto vedra seba. Dienko party tvorili dve prekrížené tkanice, na vrchole s upevnenou korunkou pologuľatého tvaru, zhotovené zo strieborných drôtikov s flitrami a perličkami. Z korunky viseli tri široké kvetované stuhy, ktoré siahali až po okraj sukne Vydaté ženy si česali vlasy na drut, hladko bez pútca, dozadu. Pod vlasy sa nad tylom zasunulo drôtené koliesko (priemer asi 12 cm) obalené plátnom. Potom sa vlasy rozdelili na dva pramene, zviazali tkanicou a skrúcali jeden za druhým spolu s tkanicou. Keď sa celkom zakrútili, prekrížili sa, obtočili okolo kolieska a zaviazali. Na účes sa položil čepiec, ktorý sa už v súčasnosti takmer nenosí. Miesto neho si viažu ženy na účes rozličné šatky (chustka). Čepiec pozostával z okrúhleho paličkovaného dienka, ktoré malo čierny sieťový základ s pestrými motívmi (levočská čipka) a po obvode prišitú paličkovanú soľnobanskú čipku. Na účes sa najprv nasadilo dienko, potom sa nadeň priviazala prednička (čolko), ozdobný pás s prišitými trblietkami (5x40cm). Čolko sa uviazalo vzadu pod kolieskom tkanicami. Naň sa položila biela háčkovaná, zúbkami lemovaná čipka, silno naškrobená a previazala sa širokou čiernou stuhou. Všeobecne sa čepce prestali nosiť asi v polovici 20. storočia - v poslednom štádiu paličkované čipky nahradili háčkované, miestnej výroby.

Mužský odev

Košeľa (košuľa) bola z tenkého ranového alebo konopného plátna. Najstaršie košele z 19. stor. boli bez goliera, s rovnými rukávmi bez manžiet - nosili sa k bielym súkenným nohaviciam. Košele zo začiatku 20. stor. mali predný i zadný stan (so švom na pleci) a rukávy z jednej poly plátna s podšitím na pleciach. Výstrih so stojatým golierikom sa zaväzoval tkanicou a rukávy boli stiahnuté do manžiet - oboje zdobila červená činovať alebo výšivka. Do konca druhej svetovej vojny sa nosili košele z tenkého kupovaného plátna s preloženým golierom a zapínaním na gombičky zdobené nášivkami. Plátenné gate (gače) boli jednopólové a používali sa iba ako spodný odev. Koncom 19. storočia nosili muži nohavice (chološňe) z bieleho alebo sivastého domáceho súkna, bez ozdôb. V tom istom čase sa nosili ako sviatočný odev biele plátenné nohavice (nohavki) z keprového plátna (dreľich) alebo čierne nohavice z kupovaného súkna. Plátenné i čierne súkenné nohavice šnurovali čiernymi (súkenné i modrými) šnúrami a doplnili hodvábnymi šnúrkami alebo súkenkom červenej, modrej, zelenej, žltej farby. Šnurovanie bolo okolo dvoch predných rázporkov, vreciek a popri bočných švoch. Nohavice sa v páse upevňovali remeňom, ktorý sa vťahoval do obalka. Vesta (ľajblik) bola ušitá z čierneho súkna, siahala do pása. Vpredu sa zdobila kľukatými ozdobnými stehmi a strojom vyšitými kvietkami žltej a červenej farby, strapčekmi z viny a viacerými radmi okrúhlych gombičiek. Nosila sa predovšetkým k sviatočnému odevu a v zime.

Najpoužívanejším vrchným odevom bol biely súkenný kabát huňa, siahajúci pod pás. Materiálom bolo dobre vyvalchované domáce alebo továrenské súkno. Mal stojatý golier, dve vrecká, okraje lemované jemným zeleným súknom. Zapínal sa na mosadzné gombičky. Dlhý biely súkenný kabát, čo siahal do pol lýtok, sa volal čuha, mal veľký štvorcový preložený golier. Vyzdobil sa výšivkou na predných dieloch a v rohoch goliera. Nosil sa ojedinele, prehodený cez plecia. Obe spomínané súkenné súčasti sa kupovali na trhoch a jarmokoch. Slávnostným zimným oblečením bola biela alebo sivastá guba, ušitá z vinenej látky, do ktorej sa pri tkaní zasúvali pramienky nespradenej viny, a tým nadobudla vzhľad kožušiny. Guba sa podšívala plátnom, okolo krku a predných dielov mala červené lemovanie. Nosila sa prehodená cez plecia, zašité rukávy slúžili ako vrecká. Kupovala sa na trhu v Prešove, Sabinove, kam ich chodili predávať gubári z Gemera. Pred druhou svetovou vojnou muži začali nosiť kabát gerok. Siahal niže pása, mal mestský strih (preložený golier, vrecká).

Muži nosili klobúky - staršie boli okrúhle s vyhnutou strieškou, prestali sa nosiť po prvej svetovej vojne. Potom sa začali nosiť kupované mestské klobúky, ktoré si upravili tak, aby dienko bolo vysoké a strieška dolu šikmo spustená. V zime nosili čierne baranice. Klobúk alebo baranicu nesnímali z hlavy pri návštevách v miestnosti, ani na svadbách. Dávali si ich dolu iba pri jedle.

Už len z rozprávania starých ľudí vieme, že voľakedy (v 19. stor.) nosili muži i ženy do poľa a okolo domu krpce (bočkori). Začiatkom 20. stor. vymenili muži krpce za baganče, ktoré sa stali viac pracovnou obuvou (nosili sa napr. k súkenným bielym nohaviciam). Najrozšírenejšou mužskou i ženskou obuvou boli čierne čižmy (buti), ktoré sa nosili do roboty i vo sviatok (každý mal aspoň dva páry). Staršie čižmy boli mäkké, nepodšité, s bočnými švami na sáre. Neskôr bola sára tvrdšia, ale mäkká koža nad členkami sa podkasala. Čižmy z polovice 20. stor. mali tvrdú sáru so zadným švom, skásavali sa nad členkami V súčasnosti ženy aj ku kroju nosia kupované poltopánky.

Obce Bajerovce, Šarišské Dravce, Šarišské Jastrabie, Kamenica, Krivany, Orlov, Plaveč, Plavnica, Pusté Pole, Údol, nadväzujú najmä v ženskom odeve na susednú spišskú oblasť rusínsko-goralských obcí (pozri Spiš, bod 4, 5). Charakteristický je čepiec, ktorý sa v súčasnosti zhotovuje z kupovaných látok (satén, brokát a pod.). Starší typ bol z paličkovanej alebo háčkovanej siete s bielymi motívmi. Čepiec mal dienko (kolko) a čelenku, ktorá vytvárala stredný cíp nad čelom a dva bočné zakrývali uši. Na novších čepcoch je čelenka ukončená vždy čiernou čipkou alebo stuhou. Na dienku na temene hlavy sú uviazané stuhy, ktoré visia po bokoch čepca. Cez čelo nosili ženy uviazanú čiernu zamatku. Pod čepcom mali vydaté ženy vlasy upravené do účesu chomľa alebo čuba (dva pramene skrútených vlasov sa obtáčali okolo kovovej alebo drevenej rovnej ihlice alebo na podložku drut).

Obce Cigeľka, Frička, Galbotov, Gerlachov, Hrabské, Kružlov, Kurov, Lenartov, Lukov, Malcov, Mokroluh, Petrová, Rokytov, Snakov, Sveržov, Tarnov, Vyšný Tvarožec a Zlaté sú rozložené v údolí horného toku Tople severozápadne od Bardejova. Ďalej sem patria obce na hornom toku Ondavy, Becherov, Hutka, Jedlinka, Mikulášová, Nižný a Vyšný Mirošov, Nižná a Vyšná Polianka a Smilno.

Obce Ladomirová, Nová Polianka, Potoky, Šemetkovce, Vislava, Vyškovce ležia severne od Stropkova. Charakteristický je účes vydatých žien na podložku (ihlička) z dreva, kartónu alebo kovu. Dva pramene vlasov sa obkrúcali okolo ihličky, na konce ktorej sa pripevňovali ešte vajca, z látky zhotovené malé vankúšiky, ktoré vystužili okraje čepca. Čepiec (čipec) starší bol vyšší, na čelenke mal dohora poskladanú čipku, u mladších žien bielu, u starších čiernu. Dnešné čepce sa šijú z kvetovaných látok, nad čelom majú 6 cm široký pás pošitý blýskavými ozdobami.

Obce Demjata, Fintice, Fulianka, Janovce, Kapušany, Osikov, Šarišská Poruba, Nižné a Vyšné Raslavice, Nižná Šebastová, Tročany, Nižná a Vyšná Voľa a ďalšie ležia severovýchodne od Prešova a Bardejova. Muži sa odlišovali od okolitých oblastí tým, že okrem bielych plátenných nosili na sviatok tmavomodré súkenné nohavice s čiernym šnurovaním, ktoré boli miestami podložené červeným súknom. Podobne bola vyzdobená i vesta. Mnohé novoty do mužského kroja, ktoré sa všeobecne ujali, zaviedol krajčír z Raslavíc M. Kovalčin (prvá polovica 20. stor.). Ženský odev sa podobal ostatnému šarišskému. Účes vydatých žien bol dvojpramenný (chomra), vrkoče sa obkrúcali okolo drevenej ihlice z jabloňového dreva (paľička) alebo novšie okolo hrebeňa (konťa). Miesto čepca, ktorý mal na čelenke soľnobanskú čipku (podobne ako v obciach na juh od Prešova, pozri bod 6), v posledných desaťročiach si ženy obväzovali chomľu malou šatôčkou (chustečka), na ktorej nosili pod bradou uviazanú väčšiu šatku.

Oblasť ležiaca juhovýchodne medzi Prešovom a Košicami je veľkou odevnou oblasťou, ktorá presahuje hranice Šariša a zasahuje do susednej Abovskej župy (pozri Abov, bod 2). Patrí sem vyše 50 obcí z poriečia Torysy a Olšavy, ohraničených (smer S-V-J-Z) obcami. Kendice, Záborské, Červenica, Mudrovce, Čižatice, Kavečany, Kysak, Ličartovce. Od ostatných odevných oblastí sa odlišuje čepcom (čepec), ktorý charakterizuje predovšetkým čelenka z červenej tkaniny s prišitou čipkou z kovových strieborných a zlatých nití, doplnenou malými motívmi v červenej, zelenej a fialovej farbe. Vpredu nad čelom vytvára čipka zuby. Čipky vyrábali čipkárky zo Soľnej Bane (dnes súčasť Solivaru). Dienko čepca bolo mäkké, nepodšité, z brokátu, kašmíru, zamatu. Účesy vydatých žien boli nejednotné - v oblasti nájdeme účes na drut podobný ako v oblasti na západ od Prešova (pozri bod 1) i účes, po ktorom sa vlasy obkrúcali okolo kovovej ihlice alebo husieho brka (podobný typ účesu pozri bod 5) a napokon i najnovší typ účesu (konťa) - uzol z jedného zapleteného vrkoča. Funkciu čepca, ktorý sa prestal nosiť v prvej polovici 20 stor., prevzala malá šatka (začepka), ktorou sa prikryl iba uzol vlasov v tyle. Podobný vývoj nastal aj v iných oblastiach východného Slovenska. Mužský odev bol obohatený o vrchnú súčasť - plátenný kabátik s rukávmi - (dreľišanka).

Ženský a mužský odev, Ličartovce, začiatok 20.storočia

 

Autor

Text prevzatý z publikácie:
Slovenský ľudový odev. (strana 167 až 174)

Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin,
Vydané v roku: 1983-01-01