Súčasti krojov z obdobia 19. 20. stor. u mužov i žien sú výsledkom zložitého vývoja. Prežívajú tu pôvodné archaické slovanské súčasti popri novších a prevzatých z iných spoločenských vrstiev (šľachta, vojsko, mešťania) i cudzích etník (nemecká, valašská kolonizácia, Turci, Maďari), čo sa často odrazilo aj na ich pomenovaní.

K vývojovo najstarším súčastiam v mužskom odeve patrí plátenná košeľa a gate, súkenné nohavice a rozličné druhy trojštvrťových a dlhých kabátov, z kožušín kožúšky bez rukávov, trojštvrťové i dlhé kožuchy, peleríny, čiapky. V ženskom odeve sú to z plátna: spodnica, oplecko (rukávce), košeľa, zástera, sukňa, čepiec; vlnené zástery, súkenné trojštvrťové i dlhé kabáty a kabátiky, kožúšky bez rukávov, trojštvrťové a dlhé kožuchy. Sem patrí aj obuv, ďalej účesy a pokrývka hlavy..

Najstaršia obuv podľa archeologických a archívnych prameňov účelne využívala a spracúvala domáci materiál — kožu, drevo, plátno a ovčiu vinu v podobe pleteniny alebo súkna. Materiál, formy i použitie ľudovej obuvi pretrvávalo až do 19.— 20. stor., čo dokazuje, že obuv je jednou z najstarších súčastí kroja, spoločnou pre mužov i ženy.

Najstarší typ koženej ovinovacej obuvi (doložený z 9. — 10. stor.), ktorý sa zachoval v hospodársky zaostalých, najmä horských oblastiach až do začiatku 20. stor., sú krpce. Krpce boli symbolom roľníckeho ľudu. Po prvej svetovej vojne sa všeobecne prestali nosiť, pretrvali však v odeve pastierov ako znak ich zamestnania. Z 10.— 11. stor. nám pramene opisujú vysokú celokoženú obuv, na lýtku neprestrihnutú, na ktorú nadväzuje pravdepodobne i neskorší typ celokoženej obuvi, čižmy (štíble, skirne, boty) s mäkkou lýtkovou časťou (sára) a s bočnými švami, používaný na dedinách v 18.-19. stor. Volali ich „slovenské". Novší typ čižiem (19.— 20. stor.) je s tvrdými sárami a zadným švom.

Pracovnou obuvou boli dreváky (drevená podošva, kožený zvršok). Súbežne s koženou obuvou sa vyvinula i obuv plátenná a vlnená. Historický a archeologický materiál potvrdzuje jej existenciu už od 11. 12. stor. v rozličných funkciách (pančuchy, vrchná obuv). Najjednoduchšou formou plátennej obuvi sú onuce, pruhy plátna ovinuté okolo chodidla, slúžiace ako tepelná a mechanická ochrana do vrchnej obuvi. V ľudovej obuvi sa udržali dodnes (do gumených čižiem, bagančí). Obuv strihaná a zošívaná z dvoch kusov plátna sa zachovala do polovice 20. stor. v niektorých oblastiach v odeve pre mŕtveho (do truhly), podobne ako sa na tento účel používali i jednoduché formy súkennej obuvi (kapce, papuče). Ako izolačná vložka sa používalo i súkno, slama a neskoršie i papier. Pravdepodobne odvodením od onúc vznikali i ďalšie druhy vlnených (pletených a súkenných) alebo plátenných pančúch. Na Slovensku sa zachovali v ľudovej obuvi 19. a 20. stor. rozmanité vývojové typy pletených vlnených pančúch alebo vlnenej vrchnej obuvi. Sú to pletené pančuchy z okolia Trenčína, Zvolena, Oravy a Kysúc, ktoré sa obúvali do krpcov a súkenných papúč.

Na celom Slovensku sú ešte i dnes rozšírené rozličné druhy celo súkennej obuvi (kapce, papuče) s nízkou i vysokou sárou, so súkennou alebo koženou podošvou, s koženým podšitím, s výzdobou a pod. Podobne ako krpce šili sa zo súkna tzv. kolcúny (stredné Slovensko). V minulosti sa nosili nízke jednoduché kapce ako pančuchy do krpcov a kolcúnov. Súkenná obuv sa šila z prírodného domáceho súkna. Súčasťou obuvi boli železné podkovy, odspodu s troma klinmi, ktoré sa pripevňovali na pätu krpcov. Používali sa v zime na zľadovatený terén.

Spomínané druhy obuvi boli až do začiatku 20. stor. (prvej svetovej vojny) bežnou obuvou mužov i žien na celom území Slovenska. Vyrábali si ju okrem čižiem sami alebo dedinskí nevyučení remeselníci. V lete pracovali muži i ženy okolo domu a na poli zväčša bosí. Čižmy boli sviatočná obuv. Deti až do predškolského veku chodili bosé alebo v jednoduchej súkennej obuvi. Prechod k mestskému odievaniu, lacnejšia, továrensky vyrobená obuv po prvej svetovej vojne vytlačila staré formy domácky vyrobenej obuvi. Výnimkou sú rozličné druhy súkenných kapcov, ktoré sa i dnes na dedinách šijú a nosia. V polovici 20. stor. prešli (tak ako čižmy) i do mestského oblečenia.

Staré pramene dokladajú všeobecne u mužov vlasy splývavé, dlhé po plecia, v neskorších obdobiach najviac v ľudových vrstvách. Dlhé vlasy u starých mužov pretrvali na dedinách, najmä v odľahlejších oblastiach, do konca 19. a začiatku 20. stor. Vlasy boli dlhé po plecia, rozdelené v prostriedku na pútec, niekde sa nad sluchami uväzovali do uzlov, aby nepadali do očí. Na strednom Slovensku (okolie Zvolena) si muži zapletali vlasy do štyroch vrkočov Začiatkom 20. stor. (po prvej svetovej vojne) sa začali muži strihať nakrátko. Dlhé vlasy sa mastili slaninou, maslom, aby sa leskli a držali účes. V 19.-20. stor. chodili muži zväčša hladko oholení, na dedinách nosili fúzy ojedinele starší muži (vplyv vojenskej služby).

Najstarší typ mužskej pokrývky hlavy známy z historických prameňov, homoľovitá čiapka, sa svojim tvarom veľmi podobá dnešnej kožušinovej čiapke — baranici, rozšírenej na celom Slovensku. Druhý typ je kožená čiapka podšitá barančinou, ktorej dienko je z viacerých dielov. Od najstarších čias sa nosili aj plstené klobúky rozličných tvarov. Už v polovici 19. stor. máme doklady o nosení čiernych plstených klobúkov so širokou strechou, ktoré nachádzame na celom Slovensku. Okrem toho sa nosili rozličné klobúky iných tvarov s užšou strechou. Po prvej svetovej vojne sa ku kroju začínajú nosiť aj mestské klobúky, v niektorých oblastiach čiapka so strieškou (šiltom). 0 účese žien archeologický materiál poskytuje len málo dokladov (ihlice, krúžky, diadémy).

Rozdiely boli medzi úpravou vlasov slobodných dievčat a vydatých žien, o čom svedčí už najstarší ikonografický materiál (fresky, miniatúry) z 11.-12. stor. Odlišovanie stavu (slobodná — vydatá) účesom a pokrytím hlavy sa udržalo v kroji až dodnes. V 19.— 20. stor. si dievčatá vlasy rozdeľovali naprostriedku pútcom a sčesali za uši, v tyle si ich zaplietli do vrkoča z dvoch až siedmich prameňov, do ktorých vplietali rôzne tkanice, stuhy. Na západnom Slovensku si dievky zapletali dva vrkoče, ktoré si obkrútili okolo hlavy. Dievky chodili vždy prostovlasé. Po preoblečení sa do mestských šiat prestávajú nosiť vrkoče, strihajú sa a nosia módne účesy. Znakom dospelosti dievky bolo nosenie party, venca.

V minulosti sa nosila parta, veniec i na sviatky, v 20. stor. ako súčasť obradového sobášneho odevu mladuchy, družíc. K svadobnému obradu patrilo začepčenie (zavitie) mladuchy, odvtedy mladá žena nesmela chodiť s nepokrytou hlavou, zmenila účes i pokrytie hlavy. Účes vydatých žien bol zložitejší i mnohotvárnejší Z posledných 200 rokov poznáme na Slovensku dva základné typy účesov: jedno pramenný a dvoj pramenný, ktorých základom je obkrúcanie jedného alebo dvoch prameňov vlasov buď okolo podložky (z dreva, drôtu, prútia, lepenky), alebo bez podložky, pridaním konopných, ľanových vláken alebo tkaníc. Podľa formy účesu alebo názvu podložky mali účesy svoje názvy (grguľa, rohy, kita, kički, chomľa, kotúčka a podobne).

Skoro každá dedina mala iný variant základného typu účesu. S tvarovaním vlasov do účesu sa vyvíjalo i pokrývanie hlavy od jednoduchých textílií po čepce rozličných tvarov a výzdoby. Účesy vyžadovali na úpravu veľa času, preto sa ženy česávali raz do týždňa, v nedeľu. Dnes, okrem opísaných typov účesov dožívajúcich so starou generáciou žien, je na dedinách na celom Slovensku rozšírený uzol (kont) z jedného alebo dvoch vrkočov stočených v zátylí a upevnených ihlicami.

Osobitnú skupinu archaického odevu žien tvoria kusy plátna rozličnej šírky a dĺžky, obvykle dané šírkou plátna, ktoré sa prispôsobujú postave ovinutím, okrúcaním, zaväzovaním. Nadväzujú tak na prapôvodné typy všeľudového odevu. Slúžili (niekde i dnes) na rozličné pracovné i obradové účely (pokrytie hlavy, sobáš, krst, nosenie bremien, oddelenie šestonedieľky, smútok, ochrana proti nepohode).

Kontinuitu archaickosti si udržal nielen doma vyrobený materiál, ale i to, že väčšinu týchto súčastí si zhotovovali sami nositelia. Novšie súčasti odevu prebraté v priebehu storočí z dobového odevu sa viažu na materiály kupované, dovážané i domáce, vyrábané manufaktúrne alebo továrensky (jemné súkno, kašmír, hodváb, brokát, kartún a pod.) a ich zložitejšie strihy už nesledujú textúru materiálov. Tieto súčasti sa najprv uplatnili vo sviatočnom odeve. Ich názvy často poukazujú na cudziu provenienciu, vplyv módnych smerov, najmä z Nemecka, Francúzska, Talianska (napríklad šurc, ľajblík, brusľak, vizitka, mentieka a podobne).

Autor

Text prevzatý z publikácie:
Slovenský ľudový odev. (strana 11,12,13),

Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin,
Vydané v roku: 1983-01-01