Oblasť severozápadného Slovenska - Oravská župa.

Bývalá Oravská župa hraničila na západe s Trenčianskou a s malou časťou Turčianskej župy, na juhu s Liptovskou župou, na severe s Poľskom. Dnes je to územie Dolnokubínskeho okresu. Rieka Orava delí celé územie, ktorého severnú časť vypĺňa pohorie Oravskej Magury, od Liptova je Orava oddelená pohorím Choča. Hornatý a neúrodný kraj bol v minulosti príčinou, že Orava bola jedným z najzaostalejších a najbiednejších kútov Slovenska, odkiaľ odchádzali chlapi za prácou do sveta (ešte v minulom storočí boli napr. v celej Európe známi oravskí plátenníci). Okrem roľníckeho osídlenia sa na severe Oravy (podobne ako na východnej strane Tatier) nachádzajú goralské obce, ktoré svojou špecifickou kultúrou mali tiež vplyv na formovanie tunajšej ľudovej kultúry. Vznikli v stredoveku na valašskom práve. Podľa historických prameňov bolo takýchto goralských, pôvodom valašských obcí na Orave (na slovenskej i poľskej strane) asi 25, z ktorých približne polovica je na našom území. Gorali sa odlišovali od ostatných dedín mnohými prejavmi kultúry - medzi iným i nárečím a odevom.

Odhliadnuc od goralskej oblasti, odev hornej i dolnej Oravy nemal v porovnaní s odevmi iných krajov Slovenska toľko variantov. Príčinou mohla byť v minulosti migrácia obyvateľstva v rámci panstva a župy a neskôr i mimo nej. Fakt je, že na Orave sa nevyvinula nijaká bohatšia výzdoba odevu (napr. výšivka), ktorá bola obvykle nositeľom miestnych osobitostí v odeve. Jediným výrazným výtvarným prvkom v ženskom odeve boli čepce. Ikonografický materiál z 19. stor. nezaznamenáva rozdiely medzi goralskými a ostatnými Oravskýmí obcami. Maximilián Racskay nakreslil asi v rokoch 1840-1850 približne 70 postáv Oravcov z rozličných sociálnych vrstiev - medzi nimi i obyvateľov z obcí Rabčice a Suchá Hora. (Publikované v práci J. Markova, Slovenský ľudový odev v minulosti.) I na týchto kresbách výrazným spoločným prvkom ženského odevu sú čepce dolnooravského typu, ktoré sa v minulosti nosili na celej Orave (ba dokonca i v susednom Liptove).

Goralské obce

a) Obce Oravská Lesná, Mutné, Novoť, Oravská Polhora, Rabča, Rabčice, Sihelné, Veselé, Zákamenné susedia na západe s kysuckou oblasťou, s ktorou majú i mnohé spoločné prvky v odeve Pre ženský odev boli typické farbiarske sukne so zelenou vzorkou, účes chumelka, kumelka, ktorý sa robil bez podložky, a čepiec s čipkovou nadrobno poskladanou čelenkou (biela, bledomodrá). Muži nosili bielo vyšité košele, biele súkenné nohavice s čiernym šnurovaním okolo dvoch rázporkov, čiernu súkennú „vygombičkovanú“ vestu.

b) Obce Hladovka a Suchá Hora ležia východne pri poľskej hranici. Zachovali si odev, ktorý považujeme za typicky goralský a ktorý má veľa spoločného s odevom Goralov poľských i slovenských obcí na východnej strane Tatier (Ždiar, Lendak). Mužský odev charakterizuje najmä klobúk (kapeľus) zdobený okolo dienka mušličkami a orlím alebo jastrabím perom, bohato šnurované súkenné nohavice (portki), vyšívaný kožúšok z hnedej barančiny a valaška (sekerka). Ženský odev je jednoduchší; v posledných desaťročiach sa začala vyšívať bielou dierkovanou výšivkou ženská košuľa s dlhými rukávmi a živôtik (gorzet) s veľkými rastlinnými pestrými ornamentmi. Ženský účes (na cube) tvoria jeden alebo dva vrkoče, okrútené okolo hlavy, upevnené vlásničkami a ozdobnými hrebeňmi. Čepiec sa prestal nosiť po prvej svetovej vojne, nosia sa iba kašmírové šatky.

Obce juhozápadne od Námestova - Babín, Bobrov, Hruštín, Jasenica, Lokca, Vaňovka, Vasiľov - majú mnoho spoločných prvkov s odevom dolnej Oravy. V ženskom odeve je výrazný živôtik (bruslík), starší z čierneho kašmíru, s bohatým strieborným šnurovaním. Účes vydatých žien (kíčka) sa zhotovoval z dvoch vrkočov okrútených okolo rovného dreva (patik), ktoré sa vodorovné zastrčilo do vlasov na temene. Názov poukazuje na existenciu staršieho typu účesu, ktorý až neskôr vystriedali vrkoče. Starší typ čepca zo začiatku storočia bol čepiec s bielou čipkovou čelenkou (cipki). Účes i čepiec sa vyskytovali i v odeve dolnej Oravy. Novší čepiec (kont, čepec) je z brokátu, pošitý stužkami a perličkami. Čepčili doň mladuchu, ktorá ho nosila ešte mesiac - dva po sobáši. Mužský odev sa podobá dolnooravskému. K tejto oblasti môžeme pripojiť i ostatné obce v údolí rieky Oravy od Trstenej po Oravský Podzámok (Habovka, Chlebnice, Dolná Lehota, Podbiel, Zuberec).

Obce v okolí Dolného Kubína (Istebné, Beňova Lehota, Pámica, Oravská Poruba, Veličná, Zábrež, Žaškov) sa označujú za dolnooravské. Ženský odev charakterizuje biely čepiec ketíš, ktorý od polovice 19. storočia menil formu i materiál. Skladal sa z dienka a širokej čelenky (predňička), ktorá bola prišitá k dienku iba nad čelom a po stranách tváre voľne visela. Najstaršie čepce mali čelenku sieťovanú z domácich nití, husto povyšívanú retiazkovým stehom. Zaplňovaním a vynechávaním očíek na sieti vznikli geometrické ornamenty. Koncom 19. storočia nechávali viac prázdnych očiek, výšivka sa stávala ľahšou, omamenty výraznejšími, až sa napokon zmenil materiál siete (bavlna) i technika vyšívania. Prestalo sa vyšívať retiazkovým stehom, očká siete sa vypĺňali preťahovaním nití štopkacím stehom. Koncom 19. storočia sa zmenil aj podkladový materiál a prednička sa robila z tylu, vyšívali sa na nej rastlinné ornamenty preťahované cez drobné očká tylu. Poslednou fázou vo vývoji čepca sú čelenky háčkované, prípadne z kupovaných čipiek. Dienko sa nemenilo, ostalo sieťované, pravdepodobne preto, že sa menej dralo a bolo zakryté čepcom. Pod čepiec si ženy upravovali vlasy na kitku, ktorá sa v polovici 20. stor. robila z dvoch vrkočov upevnených na temene mosadzným hrebeňom.

Pre mužský odev boli typické biele súkenné nohavice s výrazným zeleným šnurovaním okolo dvoch horných a spodných rázporkov, Rôzne druhy vrchných súkenných trojštvrťových kabátov, na ktoré sa okrem bieleho používalo aj hnedočieme súkno, zdobili sa šnurovaním - v zelenej i červenej farbe. Súčasťou mužského odevu, ktorá sa nosí dodnes i k mestskému odevu - je čiapka oravka - s koženým dienkom, podšitá a lemovaná kožušinou, ktoré sa dá stiahnuť na uši. Obce Bysterec, Jasenová, Vyšný Kubín, Leštiny, Medzihradné a Záskalie boli v minulosti zemianske, odev sa podobal dolnooravskému, no používali sa drahšie materiály a ženské čepce boli malé, priliehavé.

Obec Zázrivá leží v susedstve Terchovej, vzdialenejšia a izolovaná geograficky od ostatných oravských dedín. Preto tam vznikol osobitý variant dolnooravského odevu. Starší ľudia nosia tu kroj dodnes.

Ženský odev

Opľecko bolo z domáceho ľanového plátna, s dlhými rukávmi, ukončenými volánikom alebo obalkami. Predný a zadný diel s rukávmi (všetko široké jednu polu) boli nariasené a všité do úzkeho vyšívaného golierika. Oválny výstrih bol s rázporkom i bez neho.

Na oplecko sa obliekal ľanový spodňík, ktorý siahal od pása až do pol lýtok. Šírka plátna tvorila dĺžku spodníka s pevným okrajom naspodku, v páse nariasená do obalka. Šírka sukne bola asi 200 cm (2,5 rífa).

Na spodmík si ženy obliekali 1-2 spodné sukne (spodňík, košeľa) zo siedmich pôl domáceho plátna, z ktorých predná bola hladká, ostatné skladané.

Vrchnú sukňu šili z farbiarčiny - staršie sa tlačili na ľanovom plátne, neskôr kupovali turčiansku farbiarčínu s bielym alebo zeleným vzorom. Začiatkom storočia sa nosili sukne po členky, postupne sa skracovali, menil sa i materiál (glot, brokát, zamat, šatovka).

Na sukňu sa opásavala obyčajne zástera (zápona), široká, skladaná, z farbiarčiny so vzorom na okrajoch, neskôr z podobných materiálov ako sukňa. Pracovná jednopolová zásťera bola tiež z farbiarčiny alebo tmavých pláten.

Živôtik (bruslíak, lajbrík) bol z tmavého zamatu, vlneného delénu alebo brokátu s drobnými kvietkami. Bol priliehavý, spodný šosík tvorili polkruhové samostatné diely alebo volánik. Živôtik sa zapínal vpredu na gombičky, na ňom sa nosila trojuholníková šatka kasička, ktorá sa prekrížila na prsiach a zaviazala na chrbte. Bola z farbiarčiny i z kašmíru (štvorcová). V zime nosili ženy kožúšok bez rukávov (kožušťek) z bielej barančiny. Opasovali sa pásom (konce.)

Proti zime a dažďu nosili ženy prehodený obrus z domáceho ľanového plátna. Zriedkavo sa nosili dlhé hnedé barančinové kožuchy. Niže pása siahal biely plátenný kabát s dlhými rukávmi, ktorý nosili ženy do roku 1920. Bol rovný, podšitý, mal stojatý golierik, pod ním boli prišité dve tkanice, ktorými sa kabát zaväzoval.

Dievčatá sa česali na chodňík, na tyle si zapletali trojpramenný vrkoč, do ktorého vpletali šnúrky alebo stužku. Vydaté ženy si vlasy kičkali na rožki. Predelili ich pútcom, vpredu si ich začesali na boky a pomastili. Potom si založili drôtenú podložku (kička), okolo nej okrútili dva pramene a nakoniec upevnili šnúrkou. Na účes si položili čepiec. Pozostával z clienka s malou úzkou predničkou (kvietkovaný červený alebo ružový kašmír, kartún) a zo širšej čipkovej čelenky (cipka) s rozmermi 13 × 25 cm. Staršie čelenky sa podobne ako v predošlej dolnooravskej oblasti vyšívali na sieti, neskôr na tyle, boli háčkované. Čelenka bola tuho naškrobená. Cez čepiec i cez čelenku sa previazala farebná tkanica (šnurovačka). Na čepiec si uväzovali malé alebo veľké šatky (handra) z farbiarčiny alebo biele z ľanového plátna.

Mužský odev

Košeľa bola z ľanového plátna. Predný i zadný stan boli rovné, ušité z jednej šírky plátna s preložkou na pleciach. Golier bol rovný, stojatý, vpredu mala košeľa hlbší rázpor. Rukávy boli široké jednu polu. Pod hrdlom sa košeľa uväzovala bielymi tkanicami. Siahala pod pás, nosila sa v nohavrciach.

Z hrubšieho domáceho plátna sa šili plátenné gate (gäti) - každá nohavica bola široká jednu polu. Gate sa nosili iba v lete do poľa. Súkenné biele nohavice (súkeňie nohavice) mali dva rázporky, ktorých okraje sa lemovali a šnurovali zeleno-červenou vlnenou šnúrkou. Bočné švíky sa zvýrazňovali čiernym súkenkom. Šnurovaním sa zdobili aj spodné rázporky na nohaviciach. V páse sa do obalka vovliekal dlhý remen, ktorý sa dvakrát opásal. Okrem toho sa nosili aj široke kozene opasky.

Začiatkom 20. storočia sa na košeľu obliekala vesta (ľajblík) z tmavého súkna, ktorá mala na predniciach prišité drobné gombičky. V zime sa nosil kožušťek z bielej barančiny bez rukávov.

Vrchné súčasti

Kožuch s rukávmi bol zriedkavou súčasťou aj u mužov, prestal sa nosiť začiatkom 20. storočia.

V zime sa nosilo najmä súkenné vrchné oblečenie. Na kožúšok sa obliekala po kolená siahajúca tmavohnedá huňa, ktorá sa nosila zväčša iba prehodená cez plecia. Rukávy boli naspodku zašité. Pod golierom sa zapínala remeňom s ozdobnou mosadznou sponou. Huňa sa zdobila jemným šnurovaním v zeleno-červenej farbe.

Okrem toho sa nosila i haliena z tmavohnedého alebo čierneho súkna s červeným šnurovaním. Na halienu strihovo nadväzoval i súkenný kabát (súkmák), ktorý bol o niečo kratší, viac prispôsobený mestskej móde.

Účes a pokrývka hlavy

Muži nosili v minulom storočí dlhé vlasy, učesané na pútec, staršie klobúky so širokou strechou; novšie mali užšiu striešku oblúkovite vyhnutú dohora. V zime sa nosili čiapky - orávki. Doplnkom mužského odevu boli zápästky a rukavice.

Obuv

Ženy i muži nosili zväčša krpce z hovädzej kože, do ktorých si okrúcali plátenné onuce (šaťienki), upevňovali ich remeňom z krpcov. Ženy si onuce navyše ovinuli pásmi plátna (okrutki, podkrutki). Po prvej svetovej vojne nosili meskie krpce - poltopánky z jemnejšej kože, zašnurované na päte i vpredu; neskôr i vysoké šnurovacie topánky. Čižmy ženy nenosili. Voľakedy sa v zime do krpcov obúvali súkenné kapčeky (kopitcá). Muži nosili začiatkom 20. stor. papuče (jančiarki). Za prvej republiky si kupovali baganče, ojedinele i čižmy.