Oblasť severozápadného Slovenska - Kysuce.

Oblasť severozápadného Slovenska - Kysuce - je na severe ohraničená poľským etnikom a na západe Moravou a Sliezskom. Ľudový odev odrážal zlé hospodárske pomery. Ešte v prvej polovici nášho storočia časté odchody mužov za prácou do celého sveta (drotári) urýchlili zánik mužského kroja. Ženy ostávali doma, zastávali ťažkú mužskú robotu, preto ani na odeve nenájdeme náročnejšiu výzdobu.

Celú oblasť môžeme rozdeliť na dve podoblasti:

a) okolie Žiliny po Čadcu (dolné Kysuce); sem patrí i údolie riečky Varínky s Terchovou (Belá, Brodno, Gbeľany, Považský Chlmec, Krasňany, Budatínska Lehota, Kysucký Lieskovec, Lopušné Pažite, Kotrčiná Lúčka, Lysica, Nesluša, Oškerda, Povina, Radola, Riečnica, Rudina, Rudinka, Rudinská, Snežnica, Stráža, Teplička nad Váhom, Terchová, Horná Tižina, Horný Vadičov, Vranie, Zádubnie, Zástranie). Aj ked' rozdiely medzi určitými skupinami obcí sú malé, obyvatelia ich rozlišujú;

b) údolie rieky Kysuce od Makova po Čadcu s priľahlými údoliami (horné Kysuce); sem patrí i odev z okolia Čadce (Čierne, Horelica, Oščadnica, Raková, Skalité, Zborov nad Bystricou), ktorý sa od dolných Kysúc odlišuje najmä niektorými časťami ženského odevu a názvami. Mužský odev je takmer totožný pre obidve podoblasti. Najdlhšie sa zachoval v Oščadnici.

Odev horno kysuckej oblasti nemá výraznú výzdobu. Výšivky bolo málo (čepiec, dlhá šatka - podvika, oplecko na rukávoch a golieri a obradová textília - prestieradlo), je jemná, riešená do pásov, husto vyšitá nekrúteným hodvábom vo farbe červenej, žltej - staršie v bielej. Celková farebnosť odevu je bielo-čierno-červená (doplnená ružovou, zelenou). V ženskom odeve 20. storočia sa používali tenké priesvitné materiály (etamín, organtín) na oplecká, zástery, rovné textílie.

Ženský odev

Základné súčasti

Najspodnejšou súčasťou bol rubáč skladajúci sa z dvoch častí: z vrchného horného dielu siahajúceho od pása do podpazušia (vršeň) a k nemu prišitej sukne (rubáč). Sukňa rubáča bola z dvoch nazberaných pôl domáceho ľanového plátna, vpredu bol rubáč hladký. Na pleciach ho pridržiavalo jedno ramienko. Na rubáč sa obliekalo oplecko (kabotek). Predný a zadný diel spolu s rukávmi, ktoré mali dolu širšiu časť a hore užší prieramok, sa nazberali do rovného golierika. Asi 15 cm rázporok sa zaväzoval farebnou stužkou. Rukávy zakončovali úzke obalky, spod ktorých vyčnievali úzke nazberané voláníky. Už začiatkom storočia sa šili oplecká i z jemnejších továrenských materiálov, dnes z priesvitných alebo z bieleho brokátu. Dĺžka rukávov, siahajúca predtým po zápästie, sa skrátila pod lakeť. Výšivka je umiestená na prieramkoch, golieriku a na volánikoch rukávov, v žltej, červenej, oranžovej i bielej farbe, nekrúteným hodvábom.

Najstaršia sukňa, na ktorú sa ženy pamätajú, bola biela lanová (fortuch). Šila sa zo 4-8 pôl (Sviatočné boli širšie). Materiál sa menil podľa príležitostí, na ktoré bola sukňa určená (domáce plátno, damašek). Okrem toho sa nosili aj tmavé sukne (sukňa) z kupovaného materiálu (farbiarčina, kartún) - tmavomodrá, čierne, modré.

V súčasnosti nosia staršie ženy takéto sukne ako sviatočné. Dievky mali sviatočné sukne z čierneho i kvetovaného brokátu tmavých farieb. Na sukňu sa opásala zástera (zopaska). Už od polovice 19. storočia sa nosili i zástery tmavé (čierne glotové, batistové) popri sviatočných bielych (etamín s malými bodkami). Biele zástery sa nosili iba na veľké sviatky. Zástery boli dvojpólové, zošité ozdobným spojovacím švíkom. Živôtik (lajblík) sa obliekal sviatočne na oplecko k bielej sukni. Nosili ho iba dievky a mladé ženy. Bol z hodvábnych brokátov, kvietkovaných atlasov (ružové, bledomodré, zelené, červené alebo čierne zamatové s drobnými kvietkami) bez výzdoby. Po pás bol priliehavý, od pása mal krátky delený šosík, ktorý sa skladal z 10- 12 delených tacľov. Zapínal sa na gombíky alebo na dvojstranné kovové spony.

Vrchné súčasti

Oblasť horných Kysúc charakterizujú obdĺžnikové textílie, ktoré sa zachovali vo viacerých druhoch. Zaujímavý je najmä spôsob ich nosenia (prehadzujú sa cez hlavu alebo ramená tak, že textília je celá rozprestretá a zaväzujú sa dva vedľa seba ležiace rohy). K takým patrila plachetka z domáceho ľanového alebo kupovaného tenkého plátna. Zakrývala hlavu a plecia. Jedinou ozdobou bol červený ozdobný spojovací švík, ktorým sa zošívali dve poly plátna. Ženy Si viazali plachetku na čepiec a na podvičku alebo neskôr, keď sa podvička prestala nosiť, priamo na čepiec. Dievky ju nosili v zime. Viazala sa tak, že ozdobný švík (mrežka) sa položil naprostred hlavy v smere pútca. Vrchné cípy obdĺvžnika sa pod bradou prekrížili a v zátylí sa uviazali na uzol. Šírka plachetky sa vystrela cez plecia. Prestala sa nosiť začiatkom 20. storočia.

Plachta odievacia bola rozmermi podobná plachetke, takisto dvojpolová (zošitie bielou niťou), vzakrývala na rozdiel od plachetky plecia a časť tela po boky. Zeny i dievky sa ňou chránili proti zime i proti dažďu. Patrila viac k všednému odevu. Odievala sa tak, že sa položila rozprestretá na plecia, mriežka smerovala dolu chrbtom. Horné cípy sa zviazali na prsiach.

Sviatočnou obmenou odievacej plachty bolo presťíeradlo, ktoré nosili ženy i dievky na veľké sviatky. Bolo dvojpolové, z tenkého šifónu, 225 cm dlhé, teda skoro štvorcové. Póly boli spojené čipkou, ktorou bol ukončený aj jeden koniec prestieradla. Nad čipkou bola hodvábna výšivka, červená alebo žltá. Prestieradlo sa odievalo zložené na polovicu tak, aby čipková vložka bola naprostriedku chrbta, preloženie na pleciach. Dva horné cípy dvojitého plátna sa zviazali na prsiach do uzla.

Podľa rozprávania starých žien patrila k obradovému odevu nevesty i jednopolová lochtuška, dlhá asi 230 cm. Novšie sa nosili už len z kupovaných priesvitných materiálov (etamín, tyl) prehodené cez plecia, vpredu viseli asi 10 cm nad spodkom sukne okraje, ukončené strojovou čipkou. Lochtuška sa pridržiavala rukami.

Kožuch nosili iba bohatšie ženy. Bol hnedý, rovný, siahal po boky. Nemal lemovanie kožušinou, výzdoba bola jednoduchá pásy červenej kože na okrajoch. Zapínal sa na kožené gombičky. Už koncom 19. stor. sa nosili krátke, po boky siahajúce, vypasované kabáty. Boli z tmavých materiálov, podšité barchetom.

Účes a pokrývka hlavy

Dievky si rozdelili vlasy naprostriedku pútcom, sčesali ich hlboko cez sluchy a zaplietli do jedného vrkoča. Do vrkoča na konci vplietli úzku červenú, ružovú stužku a uviazali mašličku. Na Sviatok sa taká istá širšia stužka uviazala na vrkoč i v tyle. V zime nosili dievky na hlave plachetku.

Mladucha šla voľakedy na sobáš v parte, v 19. storočí však už išla vo venci z umelých kvetov doplnených farebnými a bielymi korálkami. Stuhy z venca siahali po pás. Účes vydatých žien sa volal chomolka alebo novšie trtol. Robil sa na podložku (chomolka), ktorá mala tvar poloblúka (drevo a plátno) alebo lichobežníka (slama a plátno). K podložke patril ešte valček z plátna alebo papier obalený vlasmi, menší ako vnútorný otvor chomolky (vechtík). Vlasy sa rozdelili cez prostriedok pútcom až do zátylia. Vzadu do tyla sa priložila chomolka a obalila oboma prekríženými pramenmi vlasov. Vechtíkom sa vlasy zatlačili do podložky.

Na účes sa kládol čepiec (čepec) a obtočil sa ešte tkanicami. Čepiec bol z tenkého bieleho plátna, zakrýval iba zadnú polovicu hlavy. Na čepiec vyšívali obdĺžnik technikou počítanej nite a retiazky. Do prvej svetovej vojny sa nosila na čepci dlhá šatka podvika, podvička. Bola z tenkého kupovaného plátna (šifón, batist - 30-35 cm X tri rífy, t. j. asi 220 cm). Na koncoch sa podvika vyšila červeným nekrúteným hodvábom. Viazala sa vždy na čepiec - prvý raz do nej zavili nevestu pri čepčení. Ovinula sa cez uši a vzadu sa zaviazala na uzol, konce viseli na chrbte previazané tkanicami od zástery. K doplnkom ženského odevu patril náhrdelník z drobných korálkov (červené, biele mliečne, čierne). Nosil sa v štyroch radoch, staršie ženy nosili tmavé korálky.

Mužský odev

Základné súčasti

Košeľa (košuľcz) bola z domáceho ľanového plátna, predný a zadný diel mala z jedného kusa plátna, preloženého napoly bez plecných švov. Okolo hrdla bol stojatý golier a rázporok, ktorý sa zaväzoval farebnými stužtičkami. Rukávy boli rovné, široké na jednu polu plátna, takisto ako driek košele. Siahala do pol stehien, zapásavala sa do nohavíc.

Plátenné gate široké, aké poznáme z ostatných území Slovenska, nie sú z terénu doložené. Čiastočne ich nahrádzali platňane gače mestského strihu, ktoré sa nosili začiatkom 20. storočia. Súkenné nohavice sa šili z bieleho domáceho súkna, vpredu mali dva rázporky obšité červeným súkenkom a šnurované čiernou i farebnými šnúrami. Podobne sa zdobili i spodné rázporky. Nohavice sa nosili navrch na krpcoch.

V páse pridržiaval nohavice remeň, vovlečený do obalka. Mohol byť aj dlhší - vtedy sa omotal voľne popod boky. Voľakedy sa nosil i široký, pod pazuchy siahajúci opasok, ktorý však i starí ľudia poznajú už len z rozprávania.

V mužskom odeve tejto oblasti bola zriedkavou súčasťou aj vesta bez rukávov. Nosili ju iba niektorí mládenci. Bola čierna i červená, ozdobená vpredu gombičkami. Po prvej svetovej vojne sa zaužívalo nosenie čiernych viest mestského strihu.

Vrchné súčasti

Najrozšírenejší bol súkenný tmavohnedý trojštvrťový kabát guňa, vystrihnutý z jedného kusa súkna (spolu s rukávmi, s preložením na pleciach). Siahal niže kolien. Okolo hrdla a na predniciach sa zdobil farebnými šnúrami. Guňu nosili muži i mládenci, pri práci sa obliekala do rukávov, na sviatok alebo na sobáš prehodená cez plecia.

Novšou súčasťou bol trojštvrťový kabát guňok, takisto z domáceho tmavohnedého súkna. Začal sa nosiť po prvej svetovej vojne. Siahal niže bokov. Mal tvarované rukávy, preloženú fazónku a Vrecká. Podšíval sa a zdobil zeleným lemovaním. Mužský kožuch Siahal po boky, bol hnedý, podobný ženskému, ale Výzdoba na ňom nebola takmer nijaká.

Účes a pokrývka hlavy

Ešte na začiatku nášho storočia nosili starci vlasy dlhé po plecia, predelené naprostriedku pútcom. Dávnejšie sa nosili klobúky so strieškou, zodvihnutou mierne dohora. Neskôr sa ujali menšie klobúky s homoľovitým dienkom a s nízkou, dohora zdvihnutou strieškou. Okraje klobúka boli obšité čiernou stuhou.

Obuv

Mužská i ženská obuv bola takmer rovnaká. Ženy chodili v lete často bosé. Spoločnou pracovnou obuvou boli v lete krpce, do ktorých sa ovinuli plátenné onuce (kusťonki). V zime obúvali muži do krpcov krátke kapčeky(kopitá) z bieleho súkna, ženy zase biele pletené vlnené pančuchy (nogavíčkí). Nogavičky si ženy kupovali v susednom Sliezsku, kde ich vyrábali. Boli dlhé, keď sa obuli, siahali pod kolená a nad členkami boli husto nariasené. Mužské kopytá boli z obnoseného súkna, na sárach mali bočné rázporky, ktoré sa stiahli remencami z krpcov. Ovíjanie remencov na onuce, na nogavičky alebo kopytá malo nielen praktický účel, ale i estetický doplňovalo odev a malo svoj presný poriadok. Muži nosili krpce s remencami pod súkenky, keď mali kopytá vyšívanú sáru (zriedkavo), nosili sa na nohavice. V zime miesto krpcov nosili muži i ženy súkenné čierne gulłztě papuče, zdobené na okraji červenou šnúrkou. Do papúč tak ako do krpcov nosili muži kopytá a ženy pletené nogavičky. Papuče šili muži podomácky.

Autor

Text prevzatý z publikácie:
Slovenský ľudový odev. (strana 68 až72)

Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin,
Vydané v roku: 1983-01-01