Mužská vyšívaná košeľa BYSTRÍK

Turčianska stolica svojou územnou rozlohou a počtom obyvateľstva patrila medzi najmenšie v Uhorsku. Koncom 8. a začiatkom 9. storočia bolo už územie Turčianskej kotliny relatívne husto obývané Slovanmi, ale významné bolo i ďalšie dosídľovanie oblasti. V 13. storočí uhorský kráľ Belo IV. z pôvodného kráľovského majetku rozdal drobným zemanom takmer celý Turiec a zakladanie nových kuriálnych dedín pokračovalo i v 14. storočí, keď sa tu začali usadzovať nemeckí hostia. Koncom 15. storočia sa v Turci objavili skupiny valachov. Zemianska a nemecká kolonizácia dala Turcu osobitý ráz, vytvorila podmienky na vznik značného počtu remesiel, i keď prevažná časť obyvateľov sa živila poľnohospodárstvom, pastierstvom a spracovaním dreva. Pre Turiec však bolo charakteristické šafraníctvo a olejkárstvo, teda pestovanie šafránu a domácka výroba liečivých olejov a ich podomový predaj. Len v Kláštore pod Znievom a okolitých obciach bolo v roku 1756 takmer 380 rodín, ktoré sa zaoberali olejkárstvom. Keď v druhej polovici 19. storočia bol obchod s týmto tovarom zakázaný, preorientovali sa na obchodovanie s galantérnym a iným drobným tovarom.

Turčiansky kroj

Turčianska stolica svojou územnou rozlohou a počtom obyvateľstva patrila medzi najmenšie v Uhorsku. Koncom 8. a začiatkom 9. storočia bolo už územie Turčianskej kotliny relatívne husto obývané Slovanmi, ale významné bolo i ďalšie dosídľovanie oblasti. V 13. storočí uhorský kráľ Belo IV. z pôvodného kráľovského majetku rozdal drobným zemanom takmer celý Turiec a zakladanie nových kuriálnych dedín pokračovalo i v 14. storočí, keď sa tu začali usadzovať nemeckí hostia. Koncom 15. storočia sa v Turci objavili skupiny valachov. Zemianska a nemecká kolonizácia dala Turcu osobitý ráz, vytvorila podmienky na vznik značného počtu remesiel, i keď prevažná časť obyvateľov sa živila poľnohospodárstvom, pastierstvom a spracovaním dreva. Pre Turiec však bolo charakteristické šafraníctvo a olejkárstvo, teda pestovanie šafránu a domácka výroba liečivých olejov a ich podomový predaj. Len v Kláštore pod Znievom a okolitých obciach bolo v roku 1756 takmer 380 rodín, ktoré sa zaoberali olejkárstvom. Keď v druhej polovici 19. storočia bol obchod s týmto tovarom zakázaný, preorientovali sa na obchodovanie s galantérnym a iným drobným tovarom. Vzhľadom na sociálnu štruktúru obyvateľov Turca a typy zamestnaní sa tradičný ľudový odev zachoval len v zredukovanej miere a zanikol už na prelome l9. a 20. storočia, resp. pretrval vo forme polokroja. Početná zemianska vrstva, i keď schudobnená, dávala svoje postavenie najavo nosením uhorského odevu, ktorý sa vykryštalizoval v prvej polovici 18. storočia. V mestách, ale aj v bohatých olejkárskych obciach sa v kroji uplatňovali mestské formy odievania, ktoré boli charakteristické i pre vrstvu remeselníkov.

Ženský ľudový odev Turiec

Na každodenné prace, najmä v roľníckom prostredí, sa nosil odev, ktorý sa svojimi súčiastkami neodlišoval od krojov iných regiónov, používaných pri rovnakých typoch prác. Spodná košeľa siahala po kolena, mala krátke rukávy alebo ramienka, hlboký výstrih, zdobený jemnou bielou výšivkou alebo úzkou čipkou. Rukávce mali balónové rukávy po lakeť, ukončené úzkou čipkou, nad ním sa sťahovali na šnúrku. Na košeľu sa odievala spodná sukňa z bieleho plátna, v lete tenká letnica. V neskoršom období plátno nahradila modrotlač, kartún alebo iné ľahké bavlnené latky. Na letnici bola vždy bavlnená, modrotlačová zástera. Živôtik sa nenosil, do pracovného odevu sa dostal neskôr. V chladnejšom počasí si ženy krížom cez prsia viazali väčšiu štvorcovú šatku, poskladanú do trojuholníka. V lete chodili bosé alebo v kožených krpcoch, v zime si obúvali súkenné kapce siahajúce po kolena, s viacvrstvovou koženou podošvou. Popri kapcoch sa nosili aj tzv. pančuhi, obuv s hrubou súkennou podošvou, s tilcom po priehlavok a pletenými sárami po kolená. Pančuhi plietli muži z domácej vlny v kombinácii bielej a hnedej alebo čiernej farby. V Turci, ako aj v iných regiónoch Slovenska sa používali rozličné plachty, obrusy a iné textílie na zavinutie pri nepriazni počasia. Koncom 19. storočia sa hlavne na jarmokoch dali kúpiť veľké štvorcové šatky, vlniaky, ktoré boli zhotovené z vlnenej látky, neskôr z úpletu, a po obvode zdobené strapcami. Vlniaky, nosené cez ramená a prekrížené na prsiach, boli veľmi obľúbené aj k sviatočnému odevu a pretrvali do druhej polovice 20. storočia. Na čepce jednoduchého strihu zo strojovej alebo háčkovanej čipky si v zime uväzovali štotovú šatku, v lete sa nosila šatka z kartúnu, inak uviazaná a bez čepca.

Mužský ľudový odev Turiec

V obciach so zaužívaným spôsobom roľníčenia, chovom dobytka a pastierstvom pretrvali formy tradičného odevu najdlhšie. Košeľa z domáceho plátna, neskôr z bavlneného, bola spočiatku s dlhými širokými rukávmi a nízkym stojatým golierikom. Potom ju nahradila tzv. nemecká košeľa ustálenej formy. Tá mala rukávy všité do manžety, menší golierik a zapínanie do polovice dĺžky košele na gombíky. Na spodné gate si muži obliekali súkenné nohavice, dole užšie, s rozstrihom a zapínaním na háčiky. Bývali nezdobené alebo s nášivkou čierneho šuitáša okolo dvoch rázporkov. Pravdepodobne z toho, že muži nosili veľmi úzke opasky alebo nemali žiadne, vzniklo hanlivé pomenovanie „neopásaný Turčan”. Vrchný odev tvoril súkenný kabátec, rovnako ako nohavice nebielený. Na nohách sa nosili krpce, šnurované až do polovice lýtok. V zime sa nosila podobná obuv ako ženská, teda kapce a pančuhi, ktoré plietli aj valasi. Pokrývky hlavy tvorili rozličné klobúky s rôzne širokou strieškou a barančinové čiapky.