Mužská vyšívaná košeľa MARTIN

Krojová pánska mužská košeľa sa robila z ľanového plátna. V súčastnosti sa používa bavlnené plátno.

Vyšívané krojové košeľe

Krojové košele vyšívané sú určené hlavne na slávnostné folklórne obrady, akou je svadba - odobierka a čepčenie mladuchy.

Tieto krojové košele sú z bavĺnených látok a výnimočne z ľanového plátna. Krojové súčasti sú Goraský, Liptovský, Terchovský klobúk.

Najčastejšie ich obsahuje Kysucký kroj, Oravský kroj, Terchovský kroj a Liptovský kroj.

Kroj alebo ľudový odev označoval oblečenie ľudu žijúceho na dedinách, ktorý sa v minulosti zaoberal prevažne roľníctvom a pastierstvom. Kroj slúžil ako ochrana proti klimatickým zmenám.

Medzi vývojovo najstaršie časti mužského odevu patrí plátenná košeľa a gate, súkenné nohavice a rozličné druhy trojštvrťových a dlhých kabátov (kabanica, čuha, halena, širica, guba a pod.), z kožušín kožúšky, kožuchy, peleríny, čiapky, vyšívaná košeľa. V ženskom odeve plátenná spodnica (rubáš), oplecko (rukávce), košeľa, zástera (obruštek), sukňa, čepiec, vlnené zástery, súkenné trojštvrťové kabátiky (kabanica, čužka), kožúšky a kožuchy. Sem patrí aj obuv a účesy.

Na vznik a vývoj kroja vplývali najmä domáce suroviny, druh práce a zamestnania, spoločenská a triedna príslušnosť, náboženstvo a svetonázor, styk s cudzinou a s historickou módou vyšších spoločenských vrstiev. Okrem toho naň pôsobili i spoločenské funkcie – odlišoval sa odev pracovný, sviatočný, obradový i na iné príležitosti. Význam mali aj biologické znaky, príslušnosť k pohlaviu (muži, ženy), vek (deti, mládež, dospelí), stav a zadelenie do rodiny (slobodní, vydaté, ženatí, vdovy). Spojitosť viacerých faktorov vplývala aj na postupné utváranie krajových charakteristík kroja.

Slovenský kroj a krížiková výšivka

Materiál na zhotovenie kroja určovali prírodné podmienky a potreby. Spracúvali sa kože a kožušiny; z ľanu, konopí a z ovčej vlny sa dorábala priadza, z ktorej sa tkali alebo plietli textílie. Najstaršie dokumenty (9. – 11. stor.) o využití a spracúvaní týchto a iných surovín (kov, drevo) na odev, ako aj predstavy o jeho formách nám poskytujú archeologické, historické, jazykové a iné pramene. Odev obyvateľstva zostal nositeľom istých archaických foriem, ktoré sa v priebehu stáročí takmer nemenili.

Slovenské kroje sú dôkazom diferenciácie a drobenia predtým väčších regiónov na menšie podregióny, resp. ich varianty a podvarianty. Nositeľom týchto krajových alebo lokálnych špecifík je popri iných výzdobných prvkoch výšivka, jej techniky, ornamentika, farebnosť, kompozícia, krížiková výšivka ľudová košeľa.

Na prelome 19. a 20. stor. mal slovenský kroj okolo 60 variantov a podvariantov. Líšili sa podľa množstva dekoratívnych prvkov, ktoré sa umiestňovali na mužskom i ženskom kroji, a to vo výšivke (vyšívaná košeľa), v tkanivách, čipkách, šnurovaní a pod., v ich technikách, ornamentike, farebnosti.

Meniace sa hospodárske, spoločenské a politické podmienky v 20. stor., no najmä obidve svetové vojny a ich dôsledky urýchlili postupný prechod od tradičného kroja k mestskému odevu, ktorý v polovici 20. stor. prenikol do všetkých oblastí Slovenska. Dnes je mestský odev prevládajúcim typom oblečenia aj na dedinách.